雜阿含711經[正聞本908經/佛光本723經](覺支相應/道品誦/修多羅)(莊春江標點)
如是我聞:
一時,
佛住王舍城
耆闍崛山中。
時,有無畏王子日日步涉,仿佯
遊行,來詣佛所,與世尊面相
問訊,
慰勞已,退坐一面,白佛言:
「世尊!有
沙門、
婆羅門作如是見、作如是說:『無因無緣眾生煩惱,無因無緣眾生清淨。』世尊復云何?」
佛告無畏:
「沙門、婆羅門為其說,不思而說,愚癡不辨不善,非知思,不知量,作如是說:『無因無緣眾生煩惱,無因無緣眾生清淨。』所以者何?有因有緣眾生煩惱,有因有緣眾生清淨故。
何因何緣眾生煩惱?{何因何緣眾生清淨?}謂:眾生貪欲增上,於他財物、他眾具而起貪,言此物於我有者好,不離愛樂;於他眾生而起恨心,兇心,計挍欲打、欲縛、欲伏,加諸不道,為造眾難,不捨瞋恚;身睡眠,心懈怠;心掉動,內不寂靜;心常疑惑:過去疑,未來疑,現在疑。無畏!如是因、如是緣,眾生煩惱{如是因,如是緣,眾生清淨}。」
無畏白佛:
「
瞿曇!一分之蓋,足煩惱心,況復一切!」
無畏白佛:
「瞿曇!何因何緣眾生清淨?」
佛告無畏:
「若[沙門、]婆羅門有一勝念決定成就,久時所作久時所說能隨憶念,當於爾時習
念覺支,修念覺已,念覺[支]滿足。念覺[支]滿足已,則於選擇、分別、思惟,爾時,
擇法覺支修習,修擇法覺支已,擇法覺支滿足。彼選擇、分別、思量法已,則精進方便,
精進覺支於此修習,修精進覺支已,精進覺支滿足。彼精進方便已,則歡喜生,離諸食想,修
喜覺支,修喜覺支已,則喜覺支滿足。喜覺支滿足已,身心
猗息,則修
猗覺支,修猗覺支已,猗覺[支]滿足。
身猗息已則愛樂,愛樂已心定,則修
定覺支,修定覺支已,定覺[支]滿足。定覺[支]滿足已,貪憂滅則捨心生,修
捨覺支,修捨覺支已,捨覺支滿足。如是,無畏!此因此緣,眾生清淨。」
無畏白[佛]:
「瞿曇!若一分滿足,令眾生清淨,況復一切!」
無畏白佛:
「瞿曇!當何名此經?云何奉持?」
佛告無畏:
「王子!當名此為覺支經。」
無畏白佛:
「瞿曇!此為最勝覺分!瞿曇!我是王子,安樂,亦常求安樂而希出入,今來上山,四體疲極,得聞瞿曇說覺支經,悉忘疲勞。」
佛說此[經]已,王子無畏聞佛所說,歡喜、
隨喜,從座起,稽首
禮佛足而去。
相應部46相應56經/無畏經(覺支相應/大篇/修多羅)(莊春江譯)
被我這麼聽聞:
有一次,
世尊住在王舍城
耆闍崛山。
那時,無畏王子去見世尊。抵達後,向世尊
問訊後,在一旁坐下。在一旁坐下的無畏王子對世尊說這個:
「
大德!富蘭那迦葉說這個:『對無智無見來說,沒有因沒有
緣;無智無見是無因無緣的,對
智見來說,沒有因沒有緣;智見是無因無緣的。』在這裡,世尊怎麼說?」
「王子!對無智無見來說,有因有緣;無智無見是有因有緣的,王子!對智見來說,有因有緣;智見是有因有緣的。」
「大德!那麼,對無智無見來說,什麽是因?什麽是緣?無智無見是怎樣有因有緣的呢?」
「王子!凡在以心被欲貪纏縛、被欲貪征服、對已生起的欲貪不如實知見(如實不知不見)
出離而住時,王子!對無智無見,這是因,這是緣,無智無見是這樣有因有緣的。
再者,王子!凡在以心被惡意纏縛、被惡意征服……(中略)被惛沈睡眠纏縛……被掉舉後悔纏縛……以心被疑惑纏縛、被疑惑征服、對已生起的疑惑不如實知見出離而住時,王子!又,對無智無見,這是因,這是緣,又,無智無見是這樣有因有緣的。」
「大德!這
法的教說是什麼名字呢?」
「王子!這些名字是蓋。」
「世尊!確實是蓋,
善逝!確實是蓋。大德!即使被逐一的蓋征服就會不如實知見,更不用說五蓋。
大德!那麼,對智見來說,什麽是因?什麽是緣?智見是怎樣有因有緣的呢?」
「王子!這裡,
比丘依止遠離、依止離貪、依止滅、
捨棄的成熟修習
念覺支,以心已修習念覺支而如實知見,王子!對智見,這是因,這是緣,智見是這樣有因有緣的。
再者,王子!比丘……(中略)依止遠離、依止離貪、依止滅、捨棄的成熟修習
平靜覺支,以心已修習平靜覺支而如實知見,王子!又,對智見,這是因,這是緣,又,智見是這樣有因有緣的。」
「大德!這法的教說是什麼名字呢?」
「王子!這名字是覺支。」
「世尊!確實是覺支,善逝!確實是覺支。大德!即使具備逐一覺支就會如實知見,更不用說七覺支。
大德!凡我登攀耆闍崛山的身疲勞、心疲勞,我的那個都已止息,法被我
現觀了。」
交談品第六,其
攝頌:
「食、法門、火,慈與傷歌邏,
無畏詢問的問題:在耆闍崛山。」
巴利語經文(台灣嘉義法雨道場流通的word版本)
SN.46.56/(6) Abhayasuttaṃ
237. Evaṃ me sutaṃ– ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati gijjhakūṭe pabbate. Atha kho abhayo rājakumāro yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho abhayo rājakumāro bhagavantaṃ etadavoca– “pūraṇo, bhante, kassapo evamāha– ‘natthi hetu, natthi paccayo aññāṇāya adassanāya. Ahetu, appaccayo aññāṇaṃ adassanaṃ hoti. Natthi hetu, natthi paccayo ñāṇāya dassanāya. Ahetu, appaccayo ñāṇaṃ dassanaṃ hotī’ti. Idha bhagavā kimāhā”ti? “Atthi, rājakumāra, hetu, atthi paccayo aññāṇāya adassanāya. Sahetu, sappaccayo aññāṇaṃ adassanaṃ hoti. Atthi rājakumāra, hetu, atthi paccayo ñāṇāya dassanāya. Sahetu, sappaccayo ñāṇaṃ dassanaṃ hotī”ti.
“Katamo pana, bhante, hetu, katamo paccayo aññāṇāya adassanāya? Kathaṃ sahetu, sappaccayo aññāṇaṃ adassanaṃ hotī”ti? “Yasmiṃ kho, rājakumāra, samaye kāmarāgapariyuṭṭhitena cetasā viharati kāmarāgaparetena, uppannassa ca kāmarāgassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ na jānāti na passati– ayampi kho, rājakumāra, hetu, ayaṃ paccayo aññāṇāya adassanāya. Evampi sahetu sappaccayo aññāṇaṃ adassanaṃ hoti.
“Puna caparaṃ, rājakumāra, yasmiṃ samaye byāpādapariyuṭṭhitena cetasā viharati byāpādaparetena …pe… thinamiddhapariyuṭṭhitena… uddhaccakukkuccapariyuṭṭhitena… vicikicchāpariyuṭṭhitena cetasā viharati vicikicchāparetena, uppannāya ca vicikicchāya nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ na jānāti na passati– ayampi kho, rājakumāra, hetu, ayaṃ paccayo aññāṇāya adassanāya. Evampi sahetu sappaccayo aññāṇaṃ adassanaṃ hotī”ti.
“Ko nāmāyaṃ, bhante, dhammapariyāyo”ti? “Nīvaraṇā nāmete, rājakumārā”ti. “Taggha, bhagavā, nīvaraṇā; taggha, sugata, nīvaraṇā! Ekamekenapi kho, bhante, nīvaraṇena abhibhūto yathābhūtaṃ na jāneyya na passeyya, ko pana vādo pañcahi nīvaraṇehi?
“Katamo pana, bhante, hetu, katamo paccayo ñāṇāya dassanāya? Kathaṃ sahetu, sappaccayo ñāṇaṃ dassanaṃ hotī”ti? “Idha rājakumāra, bhikkhu satisambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. So satisambojjhaṅgaṃ bhāvitena cittena yathābhūtaṃ jānāti passati– ayampi kho, rājakumāra, hetu, ayaṃ paccayo ñāṇāya dassanāya. Evampi sahetu, sappaccayo ñāṇaṃ dassanaṃ hoti.
“Puna caparaṃ, rājakumāra, bhikkhu …pe… upekkhāsambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. So upekkhāsambojjhaṅgaṃ bhāvitena cittena yathābhūtaṃ jānāti passati– ayampi kho, rājakumāra, hetu, ayaṃ paccayo ñāṇāya dassanāya. Evaṃ sahetu, sappaccayo ñāṇaṃ dassanaṃ hotī”ti.
“Ko nāmāyaṃ, bhante, dhammapariyāyo”ti? “Bojjhaṅgā nāmete, rājakumārā”ti. “Taggha, bhagavā, bojjhaṅgā; taggha, sugata, bojjhaṅgā! Ekamekenapi kho, bhante, bojjhaṅgena samannāgato yathābhūtaṃ jāneyya passeyya, ko pana vādo sattahi bojjhaṅgehi? Yopi me, bhante, gijjhakūṭaṃ pabbataṃ ārohantassa kāyakilamatho cittakilamatho, sopi me paṭippassaddho, dhammo ca me abhisamito”ti. Chaṭṭhaṃ.
Sākacchavaggo chaṭṭho.
Tassuddānaṃ–
Āhārā pariyāyamaggi, mettaṃ saṅgāravena ca;
Abhayo pucchito pañhaṃ, gijjhakūṭamhi pabbateti.